___________________________________________________________-
Der Rektor (a.D.) Uni in Pressburg hat sehr günstige Beurteilung über meine Buch gegeben, was kann mann im Detail lesen unten./...Das Werk hat fundamentale Bedeutung...excelente wissenschaftliche Werk... u. a../
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
List prof Kvasničku som dostal s mnohomesačným oneskorením, lebo bol odoslaný do ústavu a ja už s tým ústavom nemám nič spoločného.
Pisateľa listu osobne nepoznám, ale už v dobe mojej vedeckej ašpirantúry bol v historiografii známy svojimi prácami, potom ako rektor a pod. a vygooglil som, že absolvoval dosť zahraničných študijných pobytov.
Z listu vidno, že pán profesor je v problémoch historiografie stále in, študuje aj odbornú literatúru, takže aj jeho predmetný text je odborne kompetentný a preto aj časti zverejňujem.
Začína všeobecnou charakteristikou knihy:
Vážený pán Dr. Krajčovič,
nedávno som si kúpil Vašu rozsiahlu monografiu „Medzinárodné súvislosti slovenskej otázky 1927/1936-1940/1944". Myslím, že toto rozsiahle vedecké dielo má fundamentálny- význam pre svoj mimoriadne zaujímavý obsah, zriedka používanú, ale užitočnú, prehľadnú formu a -last but least - aj príkladným použitím zásady ad fontes. Pozitívne treba hodnotiť aj Vaše maximálne stručné, pri tom veľmi výstižné komentáre a vysvetlivky, aby si aj menej informovaný čitateľ mohol uvedomiť zmysel komplikovaných väzieb a kauzálnych súvislostí jednajúcich osôb, priblížených množstvom základných životopisných údajov. Skúmaná problematika mi je osobne blízka a preto mi, dovoľte, prosím, aby som mohol stručne uviesť zopár vlastných, prirodzene čisto subjektívnych úvah, zopár čitateľských myšlienok a postrehov, ku ktorým ma inšpirovalo toto _excelentné vedecké dielo. Predpokladám, že nasledujúcich niekoľko konkrétnych príkladov nebudete považovať za kritiku (ani „galantnú!), ani za pripomienky - mám iba jedinú, uvediem ju na konci týchto riadkov. Dovoľte, aby som bol konkrétny...
Pánu profesorovi som sa ospravedlnil za oneskorenie a zdôvodnil som, že odpovedám len stručne preto, že som po mesiacoch už plne vyťažený v inej téme- práve som vydal 460 stranovú novú monografiu: Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu, a preto mi je ťažko vracať sa k minulým detailom. Uviedol som, že vo svojich poznámkach má viac menej vo všetkom pravdu, tak ako to on vidí, snáď až na líniu Beneša a odkázal som v tejto súvislosti aj na nové názory, ktoré som publikoval vo svojom novšom príspevku: Pokrivené zrkadlo domácim interpretáciám československých dejín...
-V prvej poznámke sa text zaoberá procesom s Tukom a vyjadruje presvedčenie o význame vzniku Československa a pre národný rozvoj, s čím možno len súhlasiť. Moja poznámka bola skôr metodologickej povahy a teda mimo roviny jeho argumentácie:
Išlo mi o to , že nakoľko z hľadiska teórie a praxe národnoslobodzovacích hnutí v dejinách ako takých, boli Tukove zahraničné aktivity legitímne a odvolávam sa aj štúdiu -Vojna a mier v teórii a praxi národnooslobodzovacích hnutí. Keď pripomeniem, že napríklad v dejinách Juhoslávie pred a po 1918 národnooslobodzovacie a emancipačné hnutia používali ako svoje nástroje aj atentáty a vraždy, potom zahraničné protestné aktivity a politické prepojenia slovenského hnutia a prípadné subvencie boli neporovnateľným legitímnym nástrojom emancipačného zápasu. Teda existuje tu aj geograficky podmienene ten typologický rozdiel medzi slovenským emancipačným hnutím a hnutiami na Balkáne, resp. v treťom svete, že slovenská emancipačná ideológia po 1918 ,ale ani do, extrémne aktivity doma alebo v zahraničí vôbec neobsahovala a ani nepraktizovala.
-Prof. Kvasnička sa prikláňa aj k mojim vedeckým hypotézam o Tisovom autorstve dvoch zverejnených dokumentov- Slovenský politický program a „ odiózny dokument“:
Citujem –in extenso:
Odiózny dokument (184). môže na radového, menej informovaného občana (výstižnejšie Mann auf der Strasse) pôsobiť dokonca stresujúco a keby ho nevidel vlastnými očami „schwarz an weiss", pravdepodobne by mu vôbec neuveril. Vedúca osobnosť HSĽS v zložitej medzinárodnej situácii prejaví sa v zákulisných rokovania s nedávnym nepriateľom slovenského národa ako maďarofil: podá návrh, aby horthyovské Maďarsko jednoducho zo dňa na deň v skutočnosti „pohltilo" ako Slovensko ako celok a tak postupne realizovalo tragickú perspektívu, známu z čias k.u. k. .monarchie: faktický zánik slovenského národa. Podľa G.H.Gisevia, ktorého azda nik nemôže považovať ani len za skrytého sympatizanta s „červenými", napísal, že vtedajšie „horthyovské Maďarsko je feudálnou diktatúrou." (H.G.Disevius: Adolf Hitler, I. 222. Bratislava 1991);...
-Druhá časť listu prof. Kvasničku sa viac menej venuje problematike hodnotenie E Beneša, z hľadiska v knihe i novými dokumentmi pertraktovanej- červenej línie Beneša a túto nadsádzku/pretože nebol tak červený ako komunisti/ použil už premiér Hodža pri rokovaniach v Belehrade. Upozornil som pána profesora, aj na môj nový text Pokrivené zrkadlo... že aj najnovšie práce používajú podobné hodnotenia. Ide o odborne prínosný text prof. Kvasničku so zdokumentovanou argumentáciou, a preto ho- in extenso- preberám :
- myslím si, že nie každý, kto zásadne nesúhlasí s Benešovou zákernou konštrukciou virtuálneho „československého národa" vied, chápe, že antislovenskú koncepciu prevzal od Masaryka, ktorý písal: „Češi a Slováci jsou jeden národ a mají jeden jazyk.. .Velmi často se dokonce operuje ethnickou fikcí, že Slováci jsou národ od Čechu různý...To je, jak řečeno, fikce."(T.G.Masaryk:Slované po valce, 8-9, Praha 1923), alebo : „Slovenština je archaickým dialektem vedla dialektu moravských a centrálního dialektu českého( pražského)."(T.G.Masaryk: Nová Evropa, 161, čes.vyd. Praha 1920). Ako Slovák a historik(dnes v.v.) samozrejme vždy som zásadne odmietal a odmietam Benešovu
antislovenskú teoretickú konštrukciu i praktickú, Slovákov diskriminajúcu
politiku. Avšak práve z profesionálneho hľadiska považujem charakterizovanie
Benešovej politiky (hoci aj metaforický) epitetom „červená línia" (427,
podč.J.K.) za vedecky zatiaľ dokumentarni nepreukázané, historickým faktom
prinajmenej neodpovedajúce a teda neadekvátne, hoci, samozrejme
diskutabilné. Podľa mňa {ako svedčia fakty) Beneš bol celoživotným, zásadným
odporcom marxizmu a komunistov, už preto, eo ipso nemohol byť a ani nebol
politikom nie s „červenou", ale dokonca ani s „ružovou "líniou. Je známe, že ako
skúsený politik nikdy na verejnosti neprezentoval svoj zásadný odpor
s marxizmom a komunizmom. Bol to iba premyslený taktický ťah, na rozdiel od
univerzitného profesora sociológie Masaryka, zaujímajúcej najvyššiu politickú
funkcie v štáte ktorý sa svojím antimarxizmom a antiboľševizmom nielen nikdy
netajil, ale ho cieľavedome propagoval (napr. „Svĕtová revoluce". 209-215,
Praha, 1925, alebo „Rusko a Evropa“l.,469-470,Praha 1921, alebo „Projevy
presidenta Československé republiky, 21-22, Praha, 1920, či dokonca
monotematická brožúra „O bolševictví", 2 3-2 5. 32-33. Praha, 1921). Pravou
príčinou Benešovej zahmlievajúcej taktiky nebola osobná dvojtvárnosť, ale
zásadne zmenená objektívna situácia vo svete, najmä podstatne iná konštelácia síl
na medzinárodnej scéne. Predovšetkým tieto objektívne faktory boli určujúcimi
determinantami, ktoré ho nútili, aby sa osobitne počas emigrácie neprezentoval
tak transparentne a jednoznačne protisovietsky a antikomunisticky, ako napr. jeho londýnski súputníci gen. W.Sikorskia a S.Mikolajczyk.
Táto subjektívna „úvaha nahlas" má naznačiť, že som sa dosiaľ nestretol
s relevantnými, povedzme archívnymi dokumentarni, ktoré by jednoznačne a exaktne potvrdzovali údajnú „červenú líniu" E.B. Viem, že v rámci politicky prísne účelovej kampane „diabolizácie" Beneša v ČR ako dôkaz jeho „prosovietskej". alias „červenej" „zrady" uvádza sa cesta do Moskvy v dec. 1943 v súvislosti s podpisom zmluvy medzi budúcou ČSR a býv.ZSSR. Proti takémuto tvrdeniu stoja fakty, ktoré dosvedčujú dlhotrvajúce a komplikované peripetie pred touto cestou. Samotný Beneš verejne priznal,
že musel absolvovať celý rad vážnych diskúzii s anglickou a americkou vládou, aby získal ich súhlas nielen s navrhovaným textom pripravovanej zmluvy (vtedajší vyslanec ZSSR v Londýne A.J.Bogomolov tlmočil Benešovi osobne 23.apríla 1943 navyše iniciatívny návrh sovietskej vlády: „V smlouvě by mohly být vyjádřeny myšlenky o nezasahovaní do vnitřních vecí" in:E.BeneŠ: Paměti, 360) , ale aj s termínom cesty do Moskvy. Beneš pôvodne chcel (po Stalingrade!) cestovať už skôr, ale narazil na tvrdý odpor vlády USA i Anglicka. Musel začiatkom mája sa unúvať do USA, aby vo Washingtone dosiahol súhlas s textom zmluvy. O priebehu a výsledkoch rokovaní s prezidentom F.D.Rooseveltom, štát. tajomníkom C.Hullom, viceprezidentom S.Wellesom, H.Wallaceom, ministrami Morgenthauom,Stimsonom,Knoxom a radom senátorov poslal do Londýna J. Masarykovi niekoľko dôverných správ:...Dne 19. května 1943...Návšteva u Cordell Hulla...Hulla právě tak jako ostatní zajímá především,aby měli záruku,že se Rusko nebude vměšovat do jejich vnitřních věcí a fedrovat záměrně a programově komunismus“.(E.Beneš: Paměti,286,Praha,1947) V správe z 30. mája: „nový dlouhý rozhovor se Summer Wellesem... Welles sdělil,že president žádá v každém případě novou rozmluvu, zejména o věcech ruských před mou cestou do Moskvy "(ibid.,287) Aj v Londýne musel Beneš presviedčať predstaviteľov vlády, že chystaná zmluva so ZSSR nebude nijakým spôsobom otvárať cestu sovietskemu vplyvu v novej republike;"Po svém návratu z Washingtonu jsem se od června do listopadu sešel třikrát s A.Edenem k dlouhým poradám...Eden...byl toho mínění, že.„bych mohl do Moskvy jeti třeba hned a smlouvu tam dojednat, podepsat_ však bych ji mohl později, nejlépe po uzavření příměří (sic! nie kapitulácii-J.K.) s Némeckem....Na počátku byl mezi námi dosti značný rozpor...V každém případe nakonec během naši diskuse v srpnu a záŕí 1943 v Londýne (teda až po ofenzíve ČA v kurskom oblúku pozn.J.K.) ministr Eden naléhal, abych odjel do Moskvy až po schůzi tři ministrů - Hulla, Molotova a Edena.(ibid.,364-365, konferencia sa konala v Moskve 19. okt.- 1.nov. 1943 , podč. J.K.). Ako vidieť, Beneš dôsledne plnil iba to, čo mu dovolili jeho patróni, - ak môžem tiež použiť logo na starých, šelakových gramofónových platniach – bol spoľahlivým „his Master's Voice." (Ospravedlňujem sa za dlhé citáty.)
-List prof. Kvasničku končí: K Vašej rozsiahlej a veľmi zaujímavej práci mám iba jednu kritickú pripomienku, ktorá sa však netýka Vás, ale výlučne prekladateľa textov z maďarského originálu....: Zistenia pána profesora o pravopisných chybách ma nielen dosť prekvapili, ale i skutočne mrzia, svedčí to nielen o nedostatočnej kvalite práce prekladateľa, ale i jazykového redaktora, príp. výrobného redaktora. Po viacerých autorských korektúrach som sa nazdával, že som ich chyby vychytal....
-Na záver pán profesor Dr. Ján Kvasnička, DrSc ešte celkove o knihe dodáva:
Tieto moje subjektívne úvahy v nijakom prípade nemôžu byť kritikou v nijakej (ani „galantnej") forme, ale iba vyslovením vlastných myšlienok, ku ktorým ma inšpirovala Vaša monografia, ktorá - podľa môjho presvedčenia - predstavuje dôležitý prínos nielen pre súčasnosť, ale aj budúcnosť slovenskej historiografie. Len ako „perličku", svedčiacu o jej nespornej vysokej vedeckej kvalite môžem uviesť, že som ju nepustil z rúk, pokým som ju nedočítal"...
Od kniha diokumentov
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára