PhDr. Milan Krajčovič, DrSc:
Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte.
Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu: SAP Bratislava,459 strán. ISBN 978-80-8095-059-0Monografia známeho historika hodnotí 120 rokov slovenského života od roku 1820. Prináša nové pohľady na tému a spracúva ju v európskom kontexte. Ide o prvú pôvodnú vedeckú syntézu medzinárodných súvislostí slovenského emancipačného zápasu v 19. a 20. storočí. Práca je výsledkom celoživotného, štyridsaťročného štúdia autora v zahraničných a domácich archívoch a knižniciach. Kniha zaujme nielen odborné kruhy, ale i milovníkov histórie a širokú verejnosť.
Recenzent napísal:
„pozoruhodný přínos... gnozeologický přínos je nezastupitelný a popravdě fundamentální.. .stránky v nejednom směru objevné... Široká gnoseologická základna, získaná takřka životním heuristickým úsilím a studiem v našich a zahraničních archívech…
Základná vedecká monografia v rozsahu 459 tlačených strán, v chronologickom diapazóne obsiahleho dejinného vývinu 120 rokov analyzuje teóriu a prax národnoslobodzovacích hnutí a ich idelógie, na báze vlastného základného výskumu a dokumentácie zo všetkých významných stredoeurópskych archívov i AVPR v Moskve, a PAA Bonn a relevantnej odbornej medzinárodnej literatúry.
Práca má 10 kapitol a resumé i anglicky, abstract nemecky, rusky. Kapitola IX: 1918-1940, so 6. podkapitolami.
Kniha vyšla z tlače začiatkom februára 2010.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
PhDr.Milan Krajčovič,DrSc:
Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu: knižná monografia vydaná v SAP Bratislava, 2010,460 strán.
Výťahy z textu:
Na úvod: V knižnej monografii sa prelínajú dve roviny výkladu – vonkajšie a vnútorné faktory a súvislosti. Slováci rozvíjali spoločný emancipačný zápasu v Uhorsku proti centru utláčateľskej moci spoločne s ďalšími slovanskými národmi v Uhorsku – s vojvodinskými Srbmi a predovšetkým Chorvátmi. Preto predovšetkým spojenectvo s emancipačným hnutím Chorvátov, Srbov v Chorvátsku a Vojvodine a od 90. rokov aj s Rumunmi v Sedmohradsku a Banáte je do roku 1918 konštantným faktorom a bázou medzinárodného kontextu slovenského národného hnutia. Ich prostredníctvom( i Čechov a Rusov) sa dostávala slovenská otázka i do sveta. Okrem tejto konštantnej základne medzinárodných a vnútropolitických– krajinských súvislosti slovenskej otázky ako hlavný aktívny podporný faktor pre Slovákov vnímame v 19. storočí vo všeobecnosti Juhoslovanov, hlavne Chorvátov. Od východne krízy v polovici 70 rokov a v 80. rokoch vystupujú do popredia Srbi a Rusi a primerane si všímam i slovanskú vzájomnosť. V 90. rokoch 19. storočia najviac na báze aliančného hnutia presadzujú slovenskú otázku v Európe Rumuni. Začiatkom 20. storočia stále aktívnejšiu podporu slovenskej emancipácii vo svete poskytujú americkí Slováci a Česi a pozorujeme i pozitívne vplyvy aktivít novoslovanského hnutia (zjazdy slovanských novinárov). Títo zohrávajú prioritnú rolu aj za 1. svetovej vojny hlavne v emigrácii, kým na vnútornom poli v Uhorsku zostávajú kontinuitne spojencami Rumuni a Juhoslovania. V 9. kapitole, Dodatku – v medzivojnovom období potom načrtávam i medzinárodný kontext slovenského národného hnutia v analýze zahraničnopolitických koncepcií troch smerov slovenskej politiky: autonomistickej, separatistickej a centralistickej. To je podstata kontinuitného výkladu slovenského národného hnutia v komparácii s ostatnými národnými hnutiami strednej Európy, v knihe rozšíreného o širší európsky a v rámci krajanskej komunity aj o severoamericky aspekt ohlasu národnoobranného úsilia Slovákov.
Komparatistické vedecké spracovanie foriem historických determinácií národných hnutí Slovanov v Uhorsku v politickej realite ukazuje na prioritu objektívneho faktora podmieneného i internacionálnym aspektom v rozvoji historického procesu. Nepodceňujeme ani úlohu subjektívneho faktora väzby slovanskej vzájomnosti, z ktorej solidarita utláčaných národov ideovo vychádzala. Napokon zdôrazňovanie medzinárodných vzťahov vo vývoji porobených národov vyvieralo z ich politickej a hospodárskej slabosti.
Vo svete vedy stále platí zasadá otca modernej historiografie Rankeho – písať historiografické práce tak, ako sa v skutočnosti udalosti stali a v téme hľadať príčinné súvislosti, zhodnotiť okolnosti a prognózovať dôsledky. Historik nemá byť sudcom mŕtvych, ale analytikom historických okolnosti podmieňujúcich akcie osobnosti. Tieto myšlienky som mal na vedomí pri koncipovaní práce.
–––––––––––––––––––––––––-
I. Slovanský a stredoeurópsky kontext národného vývinu Slovákov. Slovenské národné hnutie v prvej polovici 19. storočia v stredoeurópskom a slovanskom kontexte.
Vystúpenie A. Bernoláka so slovenskou národnou identifikačnou ideológiou a prijatím prvého spisovného jazyka bolo synchrónne s počiatkami obrodením tzv. historických národov Čechov i Maďarov. Preto i myšlienky podpornej idey slovanskej vzájomnosti mali priaznivé podmienky na vytváranie slovanských koncepcii v prostredí slovenskej inteligencie, tak ako ju formovali v prvom období v 20. rokoch 19. stor. P. J. Šafárik v novosadskom období a J. Kollár v Pešti, pravda na pozadí vplyvu nemeckého romantizmu.
Maďarská a nemecká tlač však už v tej dobe začala šíriť mýtus o panslavistickom nebezpečenstve- proti slovanskej ideológii ,.
Objektívne rovnako dôležitú úlohu v národnom vývine zohrával i faktor geopolitického, geografického položenia Slovenska. To boli dynastické a štátoprávne -rámce nemecko-rakúskeho cisárstva a osobitne duchovný vplyv romantizmu z Nemecka.
V tomto zmysle bude potrebne vytvorenie modernej- výkladovej koncepcie o medzinárodných podmienkach národného hnutia v smere západ- východ.
Nemecký faktor hral významnú úlohu v národnom vývine Slovákov ako i v dejinách strednej Európy vôbec. Význam týchto vplyvov a tohto prozápadného smerovania slovenskej spoločnosti sa zvýšil od čias reformácie prichádzajúcej z Nemecka a rodiacej sa modernej slovenskej národnej kultúry a idey národnej identity. V Nemecku, Berlíne ,Lipsku a i. vychádzali knihy- národné obrany od uhorských Nemcov a Slovákov. Už J. Kollár tu písal proti maďarizačným snahám a potom mladoslováci na čele so Ľ. Štúrom nachádzali priestor aj vo významných novinách Augsburger Allgemeine Zeitung. V Nemecku vychádza viac apológii Slovákov aj spolu s uhorskými Nemcami proti maďarizácii.
Prvá polovica 19. stor., hlavne do revolúcie 1848-1849 je etapou vrcholenia podnecujúceho vplyvu nemeckého romantizmu v slovenských dejinách.. Slovenská obrodenecká inteligencia vyrastala na univerzitách v Nemecku a Viedni pod vplyvom Herderovej filozofie dejín a proslovanských názorov Hegela.
V reálnej politike emancipačného zápasu však v medzinárodných väzbách na prednom mieste stoja Juhoslovania a Česi.
V máji 1848 na slovanskom zjazde v Prahe sa slovenskú otázku medzinárodne prvýkrát podarilo predstaviť ako neriešený problém.
Vysoko sa oceňuje i pôsobenie Št. Moysesa vo vysokých funkciách v Záhrebe, ktorý tu účinkoval 21 rokov a 3 mesiace. Mladoslovenské hnutie fakticky svoj prvý program podáva v posolstve chorvátskym študentom do Záhrebu z marca 1837. Slovenské národné hnutie koncom 30. a začiatkom 40. rokov zosilnelo.
Za revolúcie: Habsburská monarchia, ktorú tvoril konglomerát 11 národov, mala svoju historickú opodstatnenosť v boji proti tureckej expanzii a stala sa veľmocou, udržiavanou silou tradície. Septembrové povstanie Slovákov bolo koordinovane s chorvátskym /a srbským vojenským vystúpením. Keď 17. 9. 1848 z Viedne odchádzal zbor dobrovoľníkov na Slovensko, mal vojensky pomôcť Jelačičovmu ťaženiu proti Pešti odpútaním časti maďarských vojsk.
Hoci sa slovenské povstanie skončilo vojenským neúspechom, malo veľký morálne politicky význam (vytvorenie Slovenskej národnej rady 19. 9. 1848,vyhlásenie nezávislosti Slovenska).
Projekty autonómie Slovenska: V Slovanskom juhu z 27. 10.— 5. 11.1848 bol publikovaný známy návrh Utješenoviča Ostrožinského na prirodzenoprávnu etnickú federáciu 10 národov Rakúska. . Zo 7 spolkových krajín jednu tvorila Krajina Česko-slovenská. K najvýznamnejším radikálnym projektom radíme aj tzv. Memoriál Ožegoviča: Najvýznamnejší kolektívne žiadosti Slovákov na najvyššie miesta monarchie tvorili objekt analýzy memoriálu Ožegoviča za autonómiu Slovenska z 7. 6. 1849 Ožegovič vyzdvihoval:...vedľa etnickej hranice, rieky a hory Slovenska vytvárajú prirodzené hranice korunnej provincie... Celonárodná deputácia k panovníkovi do Olomouca 20. 3. 1849 odovzdalo prosbopis na zriadenie skutočnej národnej a teritoriálnej autonómie pre Slovensko.. Dňa 10. 4. 1849 však rakúska vláda odmietla návrh grófa Stadiona na osamostatnenie Slovenska.
II. Národný vývin uhorských Slovanov (Chorvátov, Srbov a Slovákov)
v podmienkach provizória a medzinárodnej krízy1860-1867
Pri hodnotení medzinárodných podmienok vývinu Slovákov v moderný národ v priebehu 19. stor. musíme určiť základné charakteristiky, determinanty a tiež úroveň asynchrónnosti rozvoja v porovnaní s vývinom susedných národov.
Maďari tvorili spomedzi 7 národností menšinu obyvateľstva krajiny. V národnom vývine preto dôležitú rolu zohrával i faktor geografického položenia Slovenska. To boli dynastické väzby a štátoprávne rámce habsburskej monarchie a duchovný vplyv z Nemecka i Ruska. Antigermanizmus nebol len českej proveniencie, ale zasahoval hlavne hungarofilsky orientovanú časť stredných vrstiev spoločnosti. V tejto dobe ,ale v reálnom emancipačnom.hnutí konštantným medzinárodným podporným faktorom Slovákov boli Juhoslovania v Uhorsku i mimo neho.
Slovenské národné hnutie sa zo stratených ilúzií v 50. rokoch začiatkom 60. rokov začalo prebúdzať do nových nádejí. Prelomovým úspechom národnointegračného hnutia po úspešnej viedenskej deputácii na čele s Moysesom bolo zriadenie Matice slovenskej roku 1863 ako uznávanej najvyššej národnej inštancie a jednotiaceho centra bez rozdielu viery. Už doterajšia literatúra zdôraznila, že memorandové zhromaždenie v Martine 6.—7. júna sa uskutočnilo podľa vzoru a na podnet analogických štátoprávnych vystúpení u Rumunov, Srbov a Chorvátov v predchádzajúcich mesiacoch. Vznik Matice slovenskej, ktorá bola povolená panovníkom 21. augusta 1862, znamená nový medzník a vyššiu etapu slovenských národnointegračných snáh. Ide o prvú celonárodnú kultúrnopolitickú organizáciu.
Slovenská politika pred vyrovnaním počítala s chorvátskym faktorom v uhorskej otázke pre Slovákov ako hlavným. Takto je potrebné v uvedených širších dobových politických súvislostiach hodnotiť aj realizovanú akciu vyslania delegácie Matice slovenskej — J. M. Hurbana a J. Slottu v novembri 1866 do Záhrebu na oslavy tristého výročia smrti {24.—26. 11.) Mikuláša Šubića Zrínskeho. V týchto tajných juhoslovanských súvislostiach- neriešenej východnej otázky treba vidieť aj vznik dokumentu- Program Slovenska. Orientálna otázka po slovensky. Tento dokument z polovice roku 1866 cieľavedome spájal riešenie slovenskej otázky s aktivizáciou balkánskej otázky- protitureckých oslobodzovacích bojov.
Historicky najvýznamnejšie v tomto období sú priame politické akcie národnopolitických reprezentácií, zasielanie posolstiev a pod. alebo priamo ako historické medzníky politickej spolupráce. Prejavujú sa rôznymi formami, tajnými politickými misiami, alebo oficiálnymi cestami delegácií k Juhoslovanom a do Čiech, resp. i snemovými vystúpeniami (1860, 1861, 1863, 1864, 1865, 1866). Pravda, najpozitívnejšie plody zachované až podnes priniesla spolupráca centrálnych kultúrnych ústavov (čo malo vo verejnosti aj politický dopad),a to Matice slovenskej s Maticou chorvátskou, Maticou dalmatínskou, Maticou českou, Maticou moravskou a i. Bolo to významné obdobie, ktoré zanechalo trvalé pamätníky solidarity a ktoré nazývame aj chorvátskou etapou slovanskej vzájomnosti u Slovákov.
III. Koncepcia 67: Kompromisy vládnucich na úkor utláčaných
v kontexte strednej a juhovýchodnej Európy 1867-1878-1885
Základné tendencie reálneho pôsobenia nemeckého faktora v slovenských dejinách -prebiehali v niekoľkých rovinách. Pre načrtnuté fakty a súvislosti preto pri hodnotení medzinárodných podmienok slovenského národného hnutia 19. stor. musíme vychádzať z princípov, ktoré nie sú založené len na rasových determinantách medzislovanských kultúrnych vzťahov, ale predovšetkým na báze európskych civilizačných vplyvov.
Česká politika v 2. polovici 19. stor: Taktická promaďarská orientácia F. L. Riegra dúfala po vzniku dualizmu za pomoci Maďarov získať na Viedni trializmus. Táto politika bola zjavne ilúziou.
Míľnikmi vzťahov s Juhoslovanmi boli: doba obrodenia, revolúcia a porevolučné väzby najmä cez B. Šuleka, bývalého ministra vlády J. Jelačiča a potom biskupa Š. Moysesa a i. na Juhoslovanov a tzv. tajnú juhoslovanskú politiku. Historickým medzníkom bolo i vystúpenie biskupa J. Strossmayera na tzv. rozšírenej ríšskej rade .roku 1860 za práva Slovákov. Symbolizuje to i výrazná podpora slovenského memoranda a Matice na pôde snemu Chorvátska, spoločné memorandá so Srbmi Vojvodiny do Viedne za autonómiu. Kontinuitná matičná spolupráca v 60.-70. rokoch i cesty slovenských delegácií k Juhoslovanom a odovzdávané tajné memorandá. Slováci a Juhoslovania tvorili v kombináciách medzinárodnej politiky a hlavne sprisahaneckých aktivít emigrácií a tajnej politiky revolučnej demokracie tiež objekt a subjekt národnooslobodzovacích aktivít Slovanov Podunajska. To našlo odraz v 60. rokoch a na prelome 60.-70. rokoch v národnooslobodzovacej ideológii národného hnutia Slovákov. Slováci stotožňovali podobne ako ostatní Slovania riešenie východnej a slovanskej otázky, ktoré vraj nastáva po talianskom a nemeckom zjednotení. Otázka Slovákov mala teda i konštantné miesto v antirakúskych projektoch zahraničných mocností a plánoch revolučnej európskej demokracie a emigrácie na vyvolanie synchrónnych povstaní proti otomanskému a habsburskému impériám a oslobodeniu národov.
Nastáva doba východnej krízy (1875-1877) a po Slovensku sa medzi ľudom šíria fámy „o vytvorení slovensko-ruského kniežatstva". Problematické je však už hodnotenie účasti na tzv. púti Slovanov do Moskvy r. 1867 ako demonštratívnej reakcie na vyhlásenie dualizmu.
V. I. Lamanský písal, že útlak v Uhorsku je väčší ako v Turecku.
III /2. Slováci a južní Slovania. Veľká východná kríza 1868—1878. Ruský aspekt medzinárodného kontextu
Zlikvidovanie slovenských národnointegračných inštitúcií bolo existenčným úderom slovenskému emancipačnému hnutiu. To zatlačilo národný vývin späť o desaťročia. Národný vývin Slovákov prechádzal etapou boja o zachovanie samej národnej existencie. Slovenská politika s väzbou na východnú krízu sa dostáva aj do roviny ilegálnych aktivít: Nastáva doba východnej krízy (1875-1877) a po Slovensku sa medzi ľudom šíria fámy „o vytvorení slovensko-ruského kniežatstva“.
Roku 1875 J.M. Hurban inkognito odchádza do Belehradu a v sprievode generála F. Zacha je prijatý na dvore. S. Štefanovič sa listom obracia 24. 10. 1878 na vládu v Belehrade, resp. ministerstvo zahraničia (J. Ristić) Srbska. Pre srbskú vládu vypracoval Promemoria, ktoré načrtlo tajnú akciu pre regeneráciu Slovenska v napojení na Rusko. Takýto charakter mali zbierky v národnom hnutí v prospech ranených Juhoslovanov, ako aj ilegálna a sčasti živelná akcia dobrovoľníkov na pomoc Juhoslovanom ( predpokladám do 20 slovenských dobrovoľníkovv bojoch na Balkáne). Objavujú sa obvinenia a dementi o ilegálnych brožúrach, tajných spojeniach a spolkoch, vyzývajúcich k povstaniu i na Slovensku.. Z juhu prichádza J. M. Hurbanovi v októbri 1975 výzva a plán na zorganizovanie tajnej spoločnosti na Slovensku.
III/3 Pacifíkácia národných hnutí po balkánskej kríze 1879-1885
Tiszova tajná polícia v slovenskom národnom hnutí tajnú organizáciu aj predpokladala, a preto vláda súri regionálny mocenský aparát vypátrať túto organizáciu: „My z Nemaďarov počtom najsilnejší, ale aj akcia proti nám je najväčšia. Aký terorizmus panuje u nás na celej čiare nášho verejného života... to my vieme a cítime, ale Srbi, Sasi, Rumuni nemajú o tom temer pochopu...“ písali dobové Národnie noviny.
Ako maďarské vrchnosti potláčali národné hnutie a prenasledovali ubiedený ľud na Slovensku, zodpovedajúco zachytávali petičné akcie slovenských národovcov slovanským národom. Národniarska reprezentácia sa v Chorvátoch v kritických rokoch sklamala. Preto y dobe depresie už žaloby a prosby nesmerujú do Chorvátska (resp. iba v malej miere), ale do Čiech a Ruska slavofilským kruhom.
P. Zocha J. Vlčkovi do Prahy písal roku 1880: „U nás zmalátnenosť veliká, popri maďarských psohlavcoch terorizujú bieda a psota a starosť o vezdejší chlieb...
Novodobý výskum poukazuje na ruské subvencie od 60. a 70. rokov, ktoré prichádzali nesystematicky ale každoročne a v 80. rokoch systematicky. Prinášame nové poznatky z tajných archívov zahraničných vlád o rusofilskej politickej akcii roku 1882/ v čase povstania v Bosne- Hercegovine/ v širšej aktivite odosielaním memoránd zo slovenských krajov Slovanskému výboru v Petrohrade. Slováci z Novohradu, Oravy, Liptova, Turca prosili o pomoc na obranu proti útlaku v Uhorsku...
IV. Od oživenia k aktivizácii a aktivite 1886 - 1901 v kontexte habsburskej monarchie a jej vnútorných a vonkajších súvislostí. Rumuni v medzinárodnom kontexte slovenskej otázky
Najvýznamnejším medzinárodným podporným faktorom Slovákov v 19. stor. boli Juhoslovania v Uhorsku i mimo neho. V tomto čase romantizmu národných hnutí takto charakterizovaných do mierového kongresu v Berlíne r. 1878 ako dobu zavŕšenia balkánskych oslobodzovacích bojov a tieto medzinárodné vzťahy doby romantických národných hnutí a pred nástupom modernistických civilizačných a reálnych politických snáh konca 19. stor. sú prioritné v konkrétne existujúcich medzinárodných vzťahoch slovenského národného hnutia. Práve komparatívne vyhodnotenie národného vývinu v kontexte reálnych medzinárodných väzieb umožňuje i zobjektívnenie hodnotení samotných vnútorných javov národných hnutí Umožňuje stanoviť skutočný význam slovenskej otázky v regionálnom i medzinárodnom dosahu.
Hoci Moskva bola ďaleko, v dôsledku jej slovanskej politiky tých čias, hlavne zásluhou M. F. Rajevského, kňaza na ruskom vyslanectve vo Viedni, od prelomu 60.-70. rokoch sa rozmnožili čulé styky a získavala sa i podpora od slovanských dobročinných komitétov v Rusku. Až po memorande Slovákov F. Rajevskému z decembra 1876 podpora prichádzala už systematickejšie.
V 90. rokoch v medzinárodnom kontexte národného hnutia sa stávajú najvýznamnejšou podporou aliančný spojenci Rumuni . Aj vzťahy s Čechmi sa oživujú z roviny skôr slovakofilských charitatívnych etnografických aktivít v minulých desaťročiach, do organizovanejšej modernej roviny a v polovici 90. rokov vzniká v Prahe organizácia Českoslovanská jednota,
Pokrok bol zreteľný, čo konštatoval starý Hurban v dôvernej korešpondencii. Mladý S.H. Vajanský s tým dokonca koncepčne vystúpil i pred medzinárodnou verejnosťou článkom v zahraničí. Už roku 1891 zasiela so zrejmým politickým zámerom optimistický referát o aktivizácii slovenského národného ruchu slovanským kruhom do Ruska. Pred širokou ruskou verejnosťou tu sumarizuje evidentne oživenie národného hnutia z konca 80. rokov.
Organizačná akcia slovenskej sociálnej emigrácie v Amerike sa postupne začínala integrovať do národného hnutia a prejavovala sa ako významná medzinárodná i materiálna opora národnoemancipačného zápasu (roku 1899 založili na jeho podporu Národný fond)
IV/2. Európa –Slovania-- Chorváti a aliančné hnutie Rumunov, Slovákov a Srbov.
Otázkou Slovákov sa vážnejšie začínajú zaoberať zahraničné kruhy ako oficiálna politika oligarchického Uhorska, ktorá slovenskú otázku ako takú oficiálne ignorovala, hoci tajne sa všemožne mocenským útlakom a sústredenou asimiláciou snažila o jej zlikvidovanie.
V prospech utláčaných uhorských národností sa už v tejto dobe zasadzuje francúzska a zahraničná žurnalistika, hlavne osobnosti ako Gambetta a Mme Adam so svojim žurnálom Nouvelle revue. Málo je známe, že Mme Adam, táto osobnosť európskeho významu už r. 1890 navštevuje Uhorsko a dokonca sa účastní národných slávností v Martine. Prejavilo sa to už pri politickom procese Vajanského v Bratislave ,ktorý slovami A. Pražáka ,“pobúril Slovenko, Česko i Európu“.
Medzinárodný kontext slovenskej otázky doby fin de siécle - sa aktivizuje i celokrajinskou vnútropolitickou krízou. Dôležitými bodmi uznesenia zakladajúcej konferencie aliancie utláčaných národov vo Viedni v januári 1893. Aj na ľudových zhromaždeniach na podporu aliancie sa predkladali európsky pokrokové platformy. Napr. 12.2.1893 v Modre, rečník J. Minich požadoval federalizáciu Uhorska podľa vzoru Švajčiarska.
Napokon tajná konferencia rumunských a slovenských politikov až vo vzdialenej Bukurešti. Prvýkrát programovo rokovala kolektívna slovenská reprezentácia v zahraničí, kde predložila slovenské národnopolitické požiadavky a ohlas tejto akcie obletel cez agentúru Reuters svetom Aj národnostný kongres v auguste 1895 v Budapešti patrí k vrcholom svetového ohlasu aliančnej aktivity a v tom je i vyvrcholením úsilí v 19. str. postaviť slovenskú otázku ako aktuálny medzinárodný problém. Národnoemancipačné hnutia nemaďarov vyvolali rad podporných mítingov v Sofii, Belehrade, Prahe, Viedni, Rumunsku, Taliansku, Oxforde a najvýznamnejší bol r. 1896 v Paríž . Francúzske publikácie z tohto mítingu, i ďalšie, oboznamovali svet i so slovenskou a rumunskou otázkou Okrem ďalších významných spoločných vystúpení proti extrémnym prejavom vládnuceho maďarského šovinizmu, protimileniárny Protest 1896,vedenia aliancie publikovaný medzinárodnou tlačou a Protest z januára 1898 proti zákonu o maďarizácii mien a miestnych názvov, mali významný ohlas vo svetovej tlač.Dokumenty z antimilenárnych aktivít Nemaďarov zohrali úlohu aj v predhistórii Trianonu.
Tomuto boju vyjadrili podporu i.na 3. kongrese II. internacionály v Zürichu.
Najmä aliančné vystúpenie na memorandovom monstreprocese v Kluži v Sedmohradsku v máji 1894 odsúdením do žalára vedenia RNS a svetový ohlas procesu priniesli už pred mnárodnostným kongresom výrazné zahraničnopolitické úspechy aliančnej aktivite Nemaďarov.
IV/3. Nástup pokrokárskej mládeže naprednjakov a hlasistov. Oživovanie československej vzájomnosti.
Samo pokrokárske hnutie nebolo izolovaným a exkluzívnym javom českej spoločnosti, ale sa prejavovalo aj v spoločenských hnutiach ostatných národov (L. Waszilewski u Poliakov, I. Frank u Ukrajincov, Jásziho skupina u Maďarov a pod.) Pražský Detvan, bol ideovou kolískou nového hnutia mládeže ideovo v čele s prof. T. Masarykom, formovaný na programe drobnej a systematickej práce v osvetárskej národnobuditeľskej činnosti a unitárnu nacionálnu koncepciu (juhoslovanizmus, čechoslovakizmus).Centrum novej slovanskej politiky bolo vo Viedni a Prahe. Radič Masarykovi však zásadne vytýkal, že väčšiu pozornosť venuje židovskej ako slovenskej otázke a že do programu realistickej strany nezaradil otázku Slovenska.
V.1901-1908. Medzinárodný kontext slovenskej otázky 1901-1908.Aktivity amerických Slovákov v internacionalizácii slovenskej otázky.
Slovenská politika sa v globále už v tejto dobe odklonila od maďarskej štátnej idey a prijala za svoju platformu proviedenskej federácie, ktorú sledovala až do 1. svetovej vojny.
. Podpora z Čiech za postupného rozkladu hlasistov v tejto dobe ešte nedosiahla výraznejší organizovaný stupeň.
Slovenská akcia v Amerike sa začala už integrovať do emancipačného hnutia slovenského národa . I zásluhou G. Maršalla, sa začala prejavovať významná medzinárodná i materiálna podpora emigrácie oslobodzovaciemu hnutiu. Slováci získavali už väčšiu podporu z Ameriky a Čiech. Od tejto doby ako nikdy predtým sa prejavuje narastanie internacionalizácie národnostného zápasu v Uhorsku i s ohľadom na politiku Belehradu, čo sa odrážalo v škandalóznych politických monstreprocesoch a ich ohlasom vo svete a článkami svetovej tlače najmä u Dohody.
Vznik národnostného klubu ako orgánu parlamentnej národnostnej opozície, parlamentnej národnostnej strany a sformovanie Snemovej národnostnej strany, teda krajinská organizácia. tzv. separatistických síl národností podnietila logicky i nebývalú pozornosť tajnej polície .V západnej Európe francúzski a talianski slovanofili a rumunofili sa stali od konca 90. rokov hlavnými propagátormi boja porobených národov monarchie a zástancami jej federalizácie
Svetovú verejnosť informovali a podporovali tento boj vedci, spisovatelia a publicisti A. Chéradame, A. Denis, L. Eisenmann, , B. Björnson a ďalší. Ďalekosiahly medzinárodný význam dosiahla aktivita, ktorú v monarchii od roku 1902—1905 začali anglickí publicisti S. Watson a W. Steed. Popri B. Björnsonovi, W. Ritterovi, E. Denisovi a i. Najsystematickejšou podporu poskytovali slovenskému národnoobrannému zápasu časopisy v Rusku a v nich ruskí slavisti, Florinskij, Bodjanskij a i., ale ich význam nedosiahol vplyvu ruských slavistov v čase etablovanie štúrovského hnutia. Ich publicistika však mala oveľa väčšiu váhu ako články z mestečiek malých národov.
Slovenskú otázku vo svete, predovšetkým v anglosaskej verejnosti, stále významnejšie začínala presadzovať aktivita slovenskej sociálnej emigrácie v Amerike, ktorej hnutie oproti národne obrannému zápasu na Slovensku sa vyznačovalo rozvinutejšou organizovanosťou a tlačovými orgánmi, vychádzajúcimi v desaťtisícových nákladoch i viacerými masovými svojpomocnými organizáciami, ktoré zasielali na Slovensko ročne na agitáciu viac tisíc dolárov. Rastúci počet slovenských intelektuálov začínal rozvíjať i úspešnejšiu propagandistickú akciu v neslovenskej tlači v Amerike. Dokonca v tej dobe bola utvorená Slovenská národná rada v Amerike a vypracovala memorandum vláde USA proti evidentnému zasahovaniu dualistickej monarchie do vnútorných záležitosti USA. Vypracovali tiež a odoslali v mene slovenských katolíkov memorandum Vatikánu.
Americké- slovenské hnutie ako organizovaná zahraničná časť slovenského národne emancipačného zápasu prvý raz v dejinách povýšili slovenskú otázku, ako diplomatickú otázku a tak už v tejto dobe kládlo základ svojho veľmi efektívneho účinkovaní v nastoľovaní slovenskej otázky, ako medzinárodného problému v nasledujúcich desaťročiach..
Federalizačné projekty či už z prostredia konzervatívnej aristokracie a následníka trónu Františka Ferdinanda alebo demokratickejšie návrhy z kruhov porobených národov a socialistického hnutia (Renner, Adler) sa v konzervatívnej spoločenskej atmosfére monarchie sotva mohli realizovať.
Volebná reforma v r 1907 v Rakúsku pritom podstatne ovplyvňovala a vyostrovala vnútropolitickú krízu v Uhorsku a utvorila i latentné napätie spoločensko politického života oboch častí ríše. Vládu v Pešti objektívne nútila na hľadanie určitého modu vivendi v národnostnom probléme. Aj v Rakúsku to vyjadrovali formou administratívnosprávnych reforiem, akými boli tzv. moravské vyrovnanie roku 1895 a 1896, roku.1910 reforma v Bukovine a roku 1907, 1914 nacionálny kompromis v Haliči.
Tieto reformy boli vzorom národnostnej koalície v Uhorsku, ktorá sa snažila o dosiahnutie národných autonómií
ÚV SNS rozvinul pri nastúpení plnej volebnej aktivity v rokoch 1900-1901 vypracovaním i relatívne modernejšieho volebného programu SNS roku 1901. Milan Hodža napísal v Hlase : „ V poslednej hodine rozvlnila sa hladina slovenského verejného života nebývalé, neslýchane..“.
Predovšetkým v parlamentnom cykle 1905-1910 preukázala aliancia Nemaďarov svoju váhu vo vnútropolitickom boji. Význam ich obštrukčného boja mal medzinárodný ohlas najmä roku 1907 proti asimilačnému školskému zákonu tzv. Lex Apponyi a potom keď chorvátsko-srbská koalícia sa dostáva do opozície v známej dvojmesačnej obštrukcie. Od tejto doby ako nikdy predtým sa prejavuje narastá nie internacionalizácie národnostného boja i v Uhorsku I s ohľadom na politiku Belehradu, čo sa odrážalo v škandalóznych monstreprocesoch a ich ohlasom a článkami svetovej tlače najmä u Dohody, ale i protidualistickej spisbe rakúsko- nemeckej. Významný boj v solidarite Rumunov a Slovákov za demokratizáciu krajiny dosiahol i značný medzinárodný ohlas. Bolo to hlavne za vlády maďarskej košutistickej koalície zostreného maďarizačného teroru. Len roku 1907 mali Slováci 230 politických väzňov. Samuel Daxner však napriek tomu v zápale vrcholiaceho boja národností profetisticky vyhlasuje: Slovensko bude ešte slobodné! V medzinárodnom ohlase tohto veľkého opozičného boja národnostnej koalície a konkrétne Slovákov sa vynímajú predovšetkým známe osobností B. Björnsona, S. Watsona, , W. Steeda, Rittera a i. V čase anekčnej krízy a proti velezradným procesom projektovaným i proti národnostnej koalícii a nielen Juhoslovanom v roku 1908 sa v Paríži koná nový protestný míting.
Isté nádeje sa vkladali i do federalistických snáh v rámci habsburskej monarchie. V období modernizácie vytvárala si slovenská politika vo antidualistických kruhoch vo Viedni kontinuitu so vzťahmi s kresťansko-sociálnym hnutím K. Luegera.. V kontinuite tejto orientácie bolo prelomom od roku 1907 členstvo M. Hodžu v tzv. kruhu Belwederu následníka trónu Františka Ferdinanda. Vedenie národného hnutia sa za veľmi nepriaznivej reality dualizmu sa k tejto koncepcii priklonilo.
Z 26 národnostných politikov ktorí zasadli v peštianskom parlamente, boli 4 Srbi, 7 Slovákov a 15 Rumunov. Slovensko-rumunská aliancia realizovaná v parlamentnej národnostnej strane prijala od roku 1907 grossösterreichistický smer ako hlavný a získal celokrajinský význam na čele s Vajdovým denníkom Lupta subvencovaným z Belwederu a Slovenským týždenníkom. Aj A.C.. Popovici, začal v sept. 1905 vydávať vo Viedni za podpory veľkorakúskych kruhov významný časopis Grossősterreich ,ktorý sa stal tribúnov autonómie pre Slowakenland. Hodnotenie tzv. belvederskej politiky pre Slovákov, ako strategický a reálny smer, bez zriekania sa národnoemancipačných cieľov dokladajú i medzinárodné korelácia objektívnych historických skutočností.. Prikláňam sa však i k názoru známeho amerického historika R. A. Kanna: Slovenská vec získala na význame prostredníctvom nie celkom jasných plánov federalistickej reformy ríše, ktoré sa na prelome 19. a 20. storočia koncentrovali okolo nových „ veľkorakúskych“ plánov a následník trónu. František Ferdinand sa pokladal za protektora Slovákov. Kann zdôrazňuje ,že Hodžova -interpretácia plánov a motívov Františka Ferdinanda „je jednostranná“- aj keď nie „ nutne falošná“.. Od konca r. 1906 začala maďarská koaličná vláda ostré protinárodnostné ťaženie a najmä v priebehu r. 1907 rozvinula desiatky politických procesov voči slovenskej inteligencii, ale i predstaviteľom ľudových vrstiev .Vrcholom supremačnej politiky násilnej asimilácie bol koncom r. 1907 známy Apponyiho školský zákon a protirobotnícky a antichorvátsky návrh zákona tzv. železničnej pragmatiky. Vyvrcholením tejto perzekučnej politiky režimu koalície voči národnemacipačným hnutiam bol brutálny zásah proti slovenskému ľudu, ktorý znamená zvrat v zmedzinárodnení nacionálnej otázky v monarchii , vražda slovenských roľníkov v Černovej. Aj ruská syntéza hodnotila vraždenie v Černovej: Priamym dôsledkom agresívnej politiky koalície v nacionálnej otázke a šovinistických tendencií bola masová vražda slovenských roľníkov...
VI. 1908 – 1910 – 1914. Stredoeurópske a balkánske súvislosti slovenskej otázky
V predvečer svetovej vojny aj u porobených národov sa stále viac vynárajú aj koncepcie konečného riešenia- v knihe uvádzam na to príklady- Svatkovskij, Dežman a i.. Upevnenie a zosilnenie národných štátov na Balkáne, Balkánske vojny v rokoch 1912—1913, podnecovali aj balkánskych socialistov, aby na spoločných kongresoch predkladali konečné a federatívne riešenia národnostnej otázky.
Celokrajinské masové demokratické hnutie v Uhorsku v boji za všeobecné volebné právo vzplanulo znovu potom s veľkou intenzitou za balkánskych vojen i v spolupráci demokratických smerov národností s maďarskou Ligou za všeobecné volebné právo. Habsburská monarchia bola ale reformovateľná v moderné spoločenstvo len v rakúskej časti. V súvise so záhrebským velezradným procesom sa aktualizovala v Európe národnostná otázka v monarchii ako celku a v Uhorsku zvlášť. Intenzívne sa zapojil S. Watson aj samostatnou publikáciou proti procesu a podobne T. Masaryk, B. Björnson a ďalší, ale i politickí predstavitelia nemaďarských národov. Slovenskú otázke nebývalo internacionalizovali aktivity B. Björnsona osobitne s povestným článkom Najväčší priemysel Uhorska. Slováci zbierali podpisy na Adresy vďaky/ len z Martina s 300 podpismi / a zaslali B. Björnsonovi. Ďalším výrazným úspechom bol i aktivity S. Watsona, osobitne veľké dielo S. Watsona o Slovákoch Ratial problem in Hungray, ktoré vyšlo koncom r. 1909 v Londýne. Slováci v ňom boli zastúpení štúdiami Vajanského, Licharda, Kolíska. Zmedzinárodnenie slovenskej otázky významne posunulo vystúpenie K. Kramářa v delegáciách 28.10. 1908- kedy požadoval, “aby Rakúsko si vážne všímalo slovenskej otázky a snažilo sa ju riešiť,“ podobný bol prejav poslanca Klofáča 30. 10. kde o i. vyjadril „ Chorváti a Slováci jsou Maďarům obetovány" a dôvodil proti uhorskému riešeniu anexie. Znamenalo to vyzdvihnutie aj neriešeného slovenského problému do roviny medzinárodnej politiky za medzinárodnej anekčnej krízy.
Za optimálnejšiu v danej realite, sa pokladala pronemecká koncepcia veľkorakúskej centralizácie s istým stupňom federalizmu. Personifikovaná v nádejach do následníka trónu Františka Ferdinanda a kresťansko-sociálnych demokratov Rakúska sa zdala bezprostredne blízko v očakávanej zmene na tróne.
Vplyvom L. Korodiho, ktorý v emigrácii v Berlíne získal významný postavenie v predsedníctve Všenemeckého spolku (ADV)v Berlíne, sa ADV postupne dostával na pozíciu podpory hnutia uhorských Nemcov, ako aj rumunsko-slovenskej koalície. V politike všenemeckých kruhov bola rozhodujúca porada s rakúsko-nemeckými nacionálnymi a veľkorakúskymi kruhmi v Linzi roku 1911. V dôsledku tohto spojenectva potom ADV za podpory Belvederu kúpili pre Hodžu roku 1913 významný krajinský denník Budapester Tagblatt. Ako napísal srbský diplomat, Hodža viedol redakciu kontinuitne na línii viedenskeho veľkorakúskeho Reichspostu. Budapester Tagblatt sa stal dôležitou medzinárodnou platformou boja za rovnoprávnosť a federalizáciu, obhajujúci národné záujmy Slovákov, Nemcov a ostatným utláčaných národnosti Uhorska. Veľkorakúske nádeje vyjadrovalo aj memorandum J. Maniu a M. Hodžu následníkovi z roku 1911. Určitým vyvrcholením veľkorakúskej politiky Slovákov bolo prijatie delegácie SNS Františkom Ferdinandom v marci r. 1913. Rehabilitácia A. Hlinku vo Vatikáne intervenciou následníka, menovanie slovenských kňazov a rumunských biskupov, určité subvencie, možno radiť ku konkrétnym pozitívnym výsledkom belvederskej orientácie. K globálnym pozitívam možno rátať isté širšie a dlhodobejšie medzinárodné aspekty. Objektívne presadzovanie tejto koncepcie zvýšilo váhu slovenskej otázky, lebo slovenské emancipačné hnutie túto dimenziu svojimi vlastnými silami ešte nemohlo dosiahnuť.
Prejavom novej etapy aktivizmu bol aj nový program integrujúcej sa politickej organizácie národného hnutia Slovenskej národnej strany roku 1913. Proces vrcholil pred vojnou na jar 1914. Českoslovesnkú orientáciu generácie predstavoval V. Šrobár, P. Blaho, A. Štefánek a i. Aj Hodža, ale s osobitnou koncepciou. Aktivista novoslovanstva, korešpondent ruských novín vo Viedni Svatkovskij, agent cárskej vlády, na základe svojich dôverných kontaktov naznačoval dosah projektov tejto orientácie, keď roku 1913 do Moskvy referoval: Vytvorí sa 11-miliónový spoločný štát Čechov a Slovákov. Hlavný prúd aktivizmu Slovákov na vnútropolitickej scéne Uhorska predstavovala aliancia utláčaných národov Uhorska, Rumunov, Slovákov, Srbov, uhorských Nemcov, resp. Rusínov. K tomu V. Šrobár publikoval súhrnný tajný materiál peštianskeho ministerstva vnútra zo 6. 11. 1913 o národnostnej otázke, kde sa pri analýze slovenskej politiky hodnotí aliančný smer takto: Tento smer na Slovensku treba považovať za najnebezpečnejší. Aliancia Nemaďarov pripravovala do Viedne, resp. Budapešti na leto 1914 kongres utláčaných národov s programom národno-teritoriálnych autonómií a plánovaným medzinárodným dosahom. Dôležitejšie bolo, že tentoraz aj kolektívna reprezentácia uhorských Nemcov prerokúvala prípravy účasti na kongrese. Pred vojnou v národnostnej otázke Uhorska výrazne vystúpila aj rusínska otázka pri príležitosti politického monstreprocesu Rusínov v Marmarošskej Sihoti.
Rovnako bola významná koncentračná akcia organizácie Českoslovanská jednota v Prahe z apríla 1914, ktorá zjednotila všetky české politické strany na vydanie memoranda proti útlaku Nemaďarov a na podporu emancipačného hnutia aliancie Slovákov a Rumunov.
Systematickejšie výsledky zmedzinárodneniu slovenskej otázky v novoslovanskom pohybe sa prejavovali i na kongresoch slovanských novinárov, ale programovo sa prejavil na dvoch reprezentatívnych novoslovanských kongresoch v Prahe a Sofii (1908, 1910). Jeho ideovú genézu nachádzame už v 90. rokoch. Novoslovanské hnutie na báze neoaustroslavizmu sa však v dôsledku anekčnej krízy pre prorakúske postoje na pražskom zjazde rozchádza s radikálnym juhoslovanským hnutím a zohráva v balkánskom vývine protisrbskú úlohu;
Po porážka v r. 1912-1913 revolučných a národnodemokratických emancipačných hnutí v boji za zavedenie všeobecného volebného práva, Dvor v r. 1913 sankcionoval v Uhorsku nedemokratickú volebnú reformu podľa koncepcií vládnucej oligarchie/, obmedzenie volebného práva na základe majetkového cenzu. Obmedzenie znalosťou maďarčiny malo zabezpečiť maďarskú väčšinu v parlamente
Hodžovo liberálne centrum rozvinulo r 1910 potom iniciatívy s prípravou národnostného kongresu s komplexným programom aj hospodárskych aj kultúrnym nielen politickým, zameranou aj proti separátnym vyjednávaniam s Rumunov s vládou.
Nová politická situácia po voľbách 1910 vedie Hodžu k reštrukturalizácii politickej aktivity. Zintenzívňuje súčinnosť s maďarskými pokrokármi, i prednáškami v Galileo klube a články v Huszadik század/ i Štefánka/, alebo i zorganizovaním besied českých poslancov .
Po r. 1910 nastáva zintenzívnenie česko–slovenskej spolupráce v rôznych rovinách. V tomto ohľade iniciatívnu úlohu zohrávajú prúdisti a Hodža a na Luhačovické porady prichádza aj reprezentácia z Martina, Vedúcu úlohu získava aj Českoslovanská jednota, napriek trvajúcim rozporom v otázke jednotného etnického československého národa.
V predvečer svetovej vojny, v reláciách nového krízového vnútropolitického a medzinárodného vývinu a posledných pokusov Tiszu o pakt s Rumunmi, zostrujúcu národnostnú krízu Uhorska symbolizoval rusínsky politicko- náboženský monstre proces v Marmarošskej Sihoti . Toto bolo aj novým podnetom kongresového hnutia na prehĺbenie solidarity národností. Prejavila sa demonštračne už na rusínskom monstreprocese (účasť slovenských a srbských obhajcov). ako aj na priamych politickými rokovaniami v kongresovom hnutí. V Apríli 1914 sa uskutočnila potom vo Viedni predkongresová konferencia predstaviteľov opozičných národnostných hnutí i za účasti zástupcov uhorských Nemcov/UDVP. Uznesením ÚV SNS z mája 1914 boli po Slovensku rozoslané obežníky pre organizáciu priprav účasti z krajov Slovenska na kongres. Predný český špecialistu na slovenskú otázku R. Pilát už 3. 5. 1914 písal Gettingovi do Ameriky, že Slováci idú na kongrese žiadať zriadenie „Slovenského Okolia..
VII. 1914- 1918. Slovenská otázka – medzinárodné koncepcie v medzinárodnej verejnosti a v tajnej politike vlád.
Medzinárodný kontext slovenskej otázky vystupuje na prvý plán vo celej svojej zložitosti ,lebo sa rozhodovalo medzi viacerými alternatívami s kým ďalej isť po vojne.
Na križovatkách dejín strednej Európy tej doby a v prvej polovici 20. storočia vôbec, slovenská elita uvažovala iba o programoch rôznych foriem autonómie a federácie, nad možnosťami s kým ísť spoločne, aby sa Slováci mohli rozvinúť v moderny národ. A v tom je aj podstata predstáv o riešení slovenskej otázky za prvej svetovej vojny. V hre bola - s väčším či menším stupňom reálnosti Viedeň, Budapešť, Praha, Moskva, ba i Krakov a Varšava . Uplatnenie autonómnych práv Slovákov potvrdzovali už od počiatku vojny aj vo Viedni napr. úvodník známeho týždenníka Grossösterreich aj z 13. 5. 1915, kde sa“ SIowaken1andu“ záväzne a proklamatívne sl'ubova1a značná forma autonómie.
M. Hodža, jediný slovenský politik európskeho formátu, ešte v r. 1913 považoval československú ideu, ktorú presadzovali hlavne mladí pokrokári, hlasisti a potom prúdisti za utópiu. Hodža odoslal dokonca v r. 1917 federalistický elaborát aj ministerstvu do Berlína.
Národní činiteli aj na Slovensku boli dostatočne informovaní čo sa deje za vojny v národnej otázke vo svete. Z Ameriky to bolo kanálmi cez Rumunsko. Potom predovšetkým z oficiálnej nemeckej tlače o zahraničnom odboji a stanoviskách Dohody. Šlo najmä o odpoveď na W. Wilsonovu depešu kedy Dohoda v januári 1917 do svojich vojnových cieľov zahrnula i oslobodenie „Čechoslovákov". Prinajmenšom od tejto chvíle i rozhľadeným slovenským národovcom už došlo, o čo všetko ide v tejto vojne pre Slovensko. Celkovo sa za vojny viac ako 100 Slovákov dostalo pre sympatie k národnému hnutiu, odpor voči vojne a pre sociálny protest do žalárov a internácií.
Za terorizovania národných hnutí Čechov, Slovákov, Rumunov, Srbov a Chorvátov atď. vo vnútropolitickom vývine dualistickej monarchie bolo jasné, že hlavné ťažisko emancipačného a oslobodzovacieho zápasu sa prenášalo z monarchie do zahraničia. Politici veľkomaďarského štátu nikdy vážne nemyslel dať koncesie ani Rumunom a tobôž Slovákom. Aj pri inej príležitosti sa na nátlak Berlína sa premiér I. Tisza vyjadroval, že takáto maďarská politika je - Conditio sine qua non! Keď Beneš prišiel do emigrácie v memorande krajanom do Ruska v decembri 1916, zdôvodňoval nevyhnutnosť spojenia so Slovákmi a začlenenie Štefánika do vedenia oslobodzovacej akcie. Túto dohodu označuje aj v inom oficiálnom dokumente ako Dohodu - na platforme konstituce Slovenska. Štefánik najmä počas rokovaní s krajanskými predstaviteľmi v Rusku v rokoch 1916-1917 úplne zamietal promaďarskú koncepciu autonómie Slovenska, ale decentralizáciu budúceho Česko–Slovenska so snemom Slovenska pokladal za samozrejmosť. Pritom proruskú štátoprávnu koncepciu pokladal za veľmi nebezpečnú. Predovšetkým v rokoch 1914-1916, pokiaľ sa ešte plne nepresadila česko-slovenská koncepcia, sa kryštalizovali aj iné predstavy riešenia slovenskej otázky. Pre dejiny Slovenska má v tejto súvislosti primát vydanie Memoranda Slovenskej ligy v Amerike roku 1914 a najmä jeho druhá verzia z roku 1915 za oslobodenie Slovenska. Bolo vydané vo svetových rečiach a zasielané smerodajným činiteľom, redakciám a vládam dohodových štátov. Rakúska diplomacia musela konštatovať, že memorandum bolo skutočným úspechom. Aj keď Clevelandská dohoda zohrala v odboji primárnú programovú úlohu, Masaryk ju ignoroval.
Aj v západnej Európe sa zahraničná odbojová akcia organizačne stmeľuje a programovo upevňuje a agent ruskej vlády Svatkovskij z Bernu 5. 12. 1914 v memorande do Moskvy tvrdí, že vznikne spoločný štát Čechov a Slovákov a načrtáva i hranice Slovenska od Dunaja na východ. V dejinách slovenského emancipačného zápasu ide o dosiaľ neznámy významný dokument..
Predovšetkým však šlo o verejné vyjadrenia postojov Dohody v jej nóte z 10. 1. 1917.Prezidentovi USA W. Wilsonovi na jeho list z 20. 12. 1916 o vojnových cieľoch Dohody: Do dokumentu dostala i formulácia o oslobodení „Čechoslovákov". Pravda, táto platforma v programe veľmocí zostala ešte dlho, až do polovice roku 1918, labilná. Šlo predovšetkým o presvedčenie veľmocí o nevyhnutnosti zachovania habsburskej monarchie ako stabilizačného faktora v strednej Európe. Z toho vychádzali programy jej federalizácie na základe povestných Wilsonových 14. bodov z 8. januára 1918 (National Zeitung, 10. 1. 1918). Platformu oslobodenia „Čechoslovákov" ohrozovalo najmä sedem pokusov o separátny mier a tým oddelenie habsburskej monarchie od Nemecka. Zvrat spôsobilo , že februárová revolúcia v Rusku zelektrizovala atmosféru a radikálna opozícia požadovala už vytýčenie maximálnych cieľov.
Zo Štefánikovho rukopisného dokumentu Zápis o rozhovore s J. Országhom, predstaviteľom moskovských Slovákov z 15. 9. 1916 v Petrohrade bývalá československá spisba neuvádzala základnú pasáž, že Slovensko bude mať svoj vlastný zemský snem a nový štát bude decentralizovaný, to zamlčiavali aj slovenskí historici.
Clevelandská dohoda z roku 1915 a Kijevský manifest z r. 1916 za účasti delegácie Slovenskej ligy z USA v podstate znamenali presadenie československej koncepcie riešenia slovenskej otázky v zahraničnom odboji.
Ďalší vývin to celkovo odsúhlasil, lebo na tajnom zasadnutí Ústredného výboru SNS v Martine 24. 5. 1918 sa rozhodlo jednoznačne postaviť za československé riešenie slovenskej otázky, koncepciu oslobodenia vyčlenením Slovenska z Uhorska a toto rozhodnutie bolo doručené do Prahy. Ďalej túto koncepciu verejne proklamovalo demonštratívne zhromaždení robotníkov 1. 5. 1918 v Liptovskom Mikuláši. Tieto zmenené trendy v riešení slovenskej otázky potvrdzovala do Berlína a tajná nemecká diplomacia.
Vznik Česko-Slovenska v októbri 1918, znamenal pre Slovákov národné oslobodenia a možnosť dokonštituovania štruktúr moderného národa, osobitne zriadením systému národného školstva, ktoré v Uhorsku úplne absentovalo. Čoskoro sa ale ukázalo, že namiesto brutálnej veľkomaďarskej hegemónie nastúpila na Slovensku liberálna česká hegemónia a problémy zostávali. V prvých rokoch v Česko -Slovensku, sa slovenská politika rozvinula na centralistickú a autonomistickú, separatistickú , na princípoch nacionálne identitného alebo etatistického ponímania slovenskej otázky. To je však už ďalšia kapitola výskumov z mojej monografickej knihy: Emancipačné snahy po r. 1918, ktorú priblížim nabudúce.
 |
| Od časopis Kultúra 2010 o mojej poslednejmonografii |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára